Slovenská Republika, tak ako aj väčšina ostatných členských štátov Rady Európy, nerešpektovala derogačnú procedúru v zmysle čl. 15 Európskeho dohovoru o ľudských právach v súvislosti s postupným zavádzaním protivírusových opatrení a je de facto napadnuteľná pred Európskym súdom v Štrasburgu za proušenie základných ľudských práv.
20.apríla 2020, Fréderic Sudre, dlhoročne pôsobiaci ako vysokoškolský profesor Európskej ochrany ľudských práv vo Francúzsku a zároveň riaditeľ Inštitútu európskej ochrany ľudských práv, publikoval článok, v ktorom poukazuje na fakt, že členské štáty Rady Európy pri zavádzaní ochranných opatrení nepostupujú v súlade s Európskym dohovorom, a to z dôvodu ignorovania článku č. 15, ktorý upravuje možnosť štátov provizórne odstúpiť od ich záväzkov chrániť práva a slobody človeka.
Doslovné znenie čl.15 je nasledovné:
1.
V prípade vojny alebo akéhokoľvek iného ohrozenia existencie štátu, môže ktorákoľvek Vysoká zmluvná strana prijať opatrenia smerujúce k odstúpeniu od záväzkov vyplývajúcich z tohto dohovoru v rozsahu, v akom to bezprostredne vyžaduje naliehavosť situácie a za predpokladu, že tieto opatrenia sú zlučiteľné s jej inými záväzkami podľa medzinárodného práva.
2. Podľa tohto ustanovenia nie je možné odstúpiť od článku 2, s výnimkou úmrtí spôsobených dovolenými vojnovými činmi a od článkov 3, 4 (odsek 1) a 7.
3. Každá Vysoká zmluvná strana, ktorá využije svoje právo odstúpiť od záväzkov, v plnom rozsahu informuje generálneho tajomníka Rady Európy o opatreniach, ktoré prijala a o ich dôvodoch. Generálneho tajomníka Rady Európy informuje tiež o tom, kedy tieto opatrenia stratili platnosť a odkedy sa ustanovenia dohovoru znova vykonávajú v plnom rozsahu.
F.Sudre kritizuje členské štáty (okrem tých 10, ktoré aplikovali legitímny postup, a to Albánsko, Arménsko, Estónsko, Gruzínsko,Lotyšsko, Severné Macedónsko, Rumunsko, San Maríno, Srbsko,Moldavsko) z dôvodu, že neuplatnili derogačnú klauzulu (čl.15) pred zavedením bezpečnostných opatrení v súvislosti s verejným ohrozením spoločenského zdravia, ktoré je spôsobené aktuálnou pandémiou.
Prečo je nevyhnutné, aby hlavní predstavitelia štátov striktne dodržiavali túto procedúru predtým, než sa rozhodnú aplikovať dôležitý zásah do ľudských práv, ktoré medzinárodné dokumenty či ústavy jednotlivých štátov, priznávajú každému jednotlivcovi?
Na jednej strane je potrebné si uvedomiť, že rad prijatých opatrení je nevyhnutný pre boj s touto závažnou nákazou,a teda je logické, že musia nevyhnutne zasahovať aj do sféry ľudských práv. Avšak, tieto opatrenia sú prijímané na istý obmedzený čas potrebný na postupné odstránenie jednotlivých rizík, ktoré sú s vírusom Covid-19 spojené. Povedané opačne, nesmú narušovať základné hodnoty demokracie a princípy právneho štátu po dlhší čas než je nutné.
Čl. 15 ( Odstúpenie vo výnimočných situáciách) teda ustanovuje právny rámec pre prípad výnimočnej situácie akou sú napríklad čas vojny, vojnový stav, núdzový stav, ohrozenie verejného zdravia a pod. Podľa §3 tohto článku, členský štát vopred informuje generálneho tajomníka Rady Európy o prijatých opatreniach, ktoré navyše musí aj odôvodniť. Takisto členské štaty informujú generálneho tajomníka aj o ukončení platnosti týchto opatrení a o dátume, kedy bude vykonávať obsah Dohovoru vykonávať opäť v plnom rozsahu.
Podobne ako Francúzsko či ostatné spoluzakladajúce štáty Rady Európy, ani Slovenská Republika nepostupovala v znení čl.15, pričom toto hromadné nerešpektovanie môže mať značné dôsledky pre postavenie a stabilitu európského práva, ale aj všeobecne práva ako takého.
Pritom existujúce podmienky sú upravené jasne. Štáty môžu pristúpiť k aplikácii tejto klauzuly v prípade, ak existuje „akékoľvek verejné ohrozenie existencie štátu.“ Ako obvykle, Európsky súd pre ľudské práva tento termín interpretoval za pomoci svojej judikatúry, a to vo svojom rozhodnutí Lawless proti Írskej republike z 1961. Z dôvodu, že generálny riaditeľ jasne definoval Covid-19 ako „pandémiu“, je teda zrejmé, že toto ochorenie môžeme klasifikovať ako „verejné nebezpečenstvo“.
Samozrejme, samotná dočasná derogácia Dohovoru má fakultatívnu povahu, a nepredstavuje teda povinnosť pre členské štáty ku nej aj pristúpiť. Navyše štáty disponujú širokým rozsahom vlastnych uvážení v súvislosti s opatreniami, ktoré napokon zvolia a Európske spoločenstvo im ponecháva právo slobodne zhodnotiť, či nimi prijaté opatrenia vyžadujú samotné aplikovanie čl.15 (skonštatované v rozhodnutí z roku 1978 Írsko proti Spojenému kráľovstvu), a to vo vzťahu k právam a slobodám chráneným Európskym dohovorom.
V prípade, že sa konkrétny štát rozhodne prijať dočasné reštrikcie deklaruje zároveň, že klasické opatrenia nie sú v boji s koronavírusom účinné. Na druhej strane, je ptorebné si uvedomiť, že konkrétne prijaté obmedzenia negatívne zasahuju do individuálnoprávnej sféry osôb. Jedno z najradikálnejších opatrení, ktorým je obmedzenie vychádzania, limituje podstatne širokú radu práv upravených v Dohovore a jeho Prílohách, či ústavách členských štátov: právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života,právo na ochranu obydlia, právo vykonávať profesionálnu činnosť, sloboda prevovania náboženstvo či vieru, sloboda zhromažďovania a združovania,právo na vzdelanie, sloboda pohybu atď.
Tým, že Slovenská republika (ako aj väčšina ostatných členských štátov) neprikročila k ifnormovaniu Generálneho tajomníka Rady Európy podľa čl.15 § 3, porušila následne vlastné povinnosti súviace s rešpektovaním samotného Dohovoru. Je potrebné si uvedomiť, že tento článok 15 nepredstavuje len akúsi formálnu podmienku pre možnosť dočasne sa uchýliť k zavedeniu ochranných opatrení, ale zároveň garantuje ochranu práv občanov proti výkonu štátnej svojvôle. Môžem uviesť príklad, ktorý som spomínal v minulom článku, a to v súvislosti s prvotným pripravovaným návrhom novely zákona o elektronických komunikáciách zo strany vlády SR, ktorý upravoval možnosť odpočúvania telefonických rozhovorov medzi fyzickými osobami, a teda jeho prijatie by reálne predstavoval neprimeraný zásah do osobnej integrity človeka. To, že Slovenská republika nerešpektovala postup upravený v čl.15 vytvára stav právnej neistoty ohrozujúci princípy právneho štátu, pretože bez ohľadu na prijímané opatrenia, pokračuje z právneho hľadiska doterajší stav „normálnej“ aplikácie Dohovoru v pnom rozsahu. Preto osobne vnímam ako veľmi trefný názov spomínaného článku od Fréderica Sudre, ktorý znie „Európsky dohovor o ľudských právach a jeho uloženie do karantény“ ( La mise en quarantine de la Convention Européenne des droits de l’homme).
Zhrnujúc vyššie uvedené fakty a súvislosti, je nutné skonštatovať, že Slovenská Republika (ako aj iné členské štáty) sa z dôvodu nepristúpenia k verejno-formálnemu aktu podľa derogačnej klauzuly octila v právne paradoxnej situácii, pretože de jure sa na všetky jej postupy stále hľadí ako keby boli vykonávané za normálneho stavu, t.j. v plnom rozsahu paltnosti a účinnosti Európskeho dohovoru pre ľudské práva. Z toho vyplýva, že ak by sa jeden zo skupiny navrhovateľov podľa čl.34 Dohovoru (jednotlivec, mimovládna organizácia alebo skupina osôb) rozhodol podať na Európsky súd v Sťrasburgu sťažnosť proti Slovenskej Republike za porušenie jednej z kategórie upravených ľudských práv, súd by tejto sťažnosti s veľkou pravdepodobnosťou mohol vyhovieť a následne tento štát vo svojom rozhodnutí sankcionovať.